Vízia môjho života bola vždy jasná. Spraviť základnú školu ma motivovali rodičia a rodina, aby dopadla čo najlepšie. Síce som sa moc neučil, asi som mal dostatočný genofond na zaradenie sa medzi tých učenlivejších a proste študentov s lepšími výsledkami. Táto méta bola jasná a jednoduchá, v podstate práca rodičov a starých rodičov.
Neskôr som chcel ísť na čo najlepšiu strednú školu v okolí, predsa nebudem horší ako oní, čo študujú na najlepšej. Prijímačky na gymnázium sa mi nepodarili a tak som nastúpil na technické lýceum. Vtedy mi jeden človek povedal, že technické lýceum je lepšie ako gympel, keďže z toho nič robiť ísť neôžem, a tak som si na druhý gympel v okrese žiadosť ani nedal a na ten, čo ma zobrali som nešiel. Ako som si neskôr uvedomil, radšej som mal ísť na hociktorý gympel ako na technické lýceum, tá škola sa vôbec nelíšila od strojariny. Keby sa mám teraz vrátiť a rozhodnúť, volím hocijaké gymnázium. No nič, začal som študovať na technickom lýceu a utváral si prvé kamarátstva, aj keď mne to moc nejde. O pár mesiacov mi povedal otec, že podal odvolanie na školu, kde som sa chcel vážne dostať, a to na bilingválne gymnázium. Prvé dni som si hovoril, že ostanem na technickom, keďže už tu mám kamarátov, učivo a v podstate už viem ako to beží. Bola by to ľahšia cesta, no našťastie som sa vybral tou ťažšiu. Toto považujem za jedno z najdôležitejších a najlepších rozhodnutí, aké som kedy spravil. A tak som s menšími problémami vyštudoval gymnázium.
A čo ďalej? Obidvaja rodičia majú vysokú školu, starší brat si robí vysokú školu. A čo som ja horší? Od malička som vedel, že aj ja určite nastúpim na výšku a spravím ju, aj keď nie excelentne. Mám celkom negatívny postoj k slovenským školám, tak som si to strihol do Brna. Uvedomoval som si, že zahraničie (okrem Česka) by bolo pre mňa lepšie, ale takisto som si vedomý svojej lenivosti a pohodlnosti. V Anglicku by som musel pri štúdiu pracovať, čiže pohodlnosť vyhrala. Taktiež chcem ostať na Slovensku žiť, takže škola ďaleko by nemala až taký význam.
Ja som mal vždy takýto plán so životom, do 25 študovať. Potom nájsť dobrú platenú robotu a s peniazmi cestovať, časom si založiť rodinu.
A teraz sa dostávam do štádia, keď si uvedomujem, že život sa nemá žiť tak, ako ho napíše niekto iný. Síce mám stále kopec svojich rozhodnutí, “main sketch” mi tvoria body totožné s väčšinou rovesníkov. Stretávam ľudí, ktorí robia čo ich baví a bez peňazí. Ja som si vždy myslel, že bez peňazí si neviem užívať život. Že to sa nedá, ak chce človek cestovať, jesť, zažiť niečo.
Ale to je omyl, ak si ho neviem užívať dnes, nebudem to vedieť ani s peniazmi. Jediné, čo budem vlastniť zarovno s peniazmi, bude staroba, choroba a nepríspôsobivosť. Budem cestovať, ale s nočníkom vedľa seba. Ak nie svojim, tak s nočníkom svojho potomka.
Tak čo vlastne robíte, snažíte sa samého seba zabezpečiť a zdierate sa v robote či doma, alebo si život užívate. Podľa mňa aj tí, čo píšu, že majú vlastnú firmu a dosť peňazí, drú ešte viac ako keď tie peniaze nemali.
A ešte pekné video z prejavu Steva Jobsa:
Steve Jobs Stanford Commencement Speech 2005
“Will give you the confidence to follow your heart, even if it leads you off the well–worn path”.
“Remembering that you are going to die is the best way I know to avoid the trap of thinking you have something to lose.You are already naked. There is no reason not to follow your heart.”.